sisa

Nebudem tu však rozoberať túto skvelú knihu, ale ako to u mňa býva zvykom, idem sa vypísať o tom, čo sa deje okolo mňa, vo mne, vždy mi ostane akosi uvoľnenejšie na srdci,keď to dám zo seba von ... Pády v živote - tie pozná snáď každý z nás, pre každého je to niečo iné, čo pre niekoho druhého môže byť úplne banálne, ale tak už to v živote chodí... Skúškové sa úspešne skončilo,mám prvý ročník za sebou, HURÁ!!! To bol môj pocit bezprostredne po nich... Tešila som sa na leto,videla som ho vo svetlých farbách, ako si ho užijem, čo všetko zažijem ... Začala som hľadať brigádu,nech si ho mám aj za čo užiť, nepodarilo sa mi to tak ako by som si predstavovala, preto som sa musela ucháliť k riešeniu, že pôjdem niečo zarobiť k našim susedom - na Moravu. Myslela som si, že to bude lepšie ako minulý rok a vydržím tam. Opak bol pravdou. Skrátka sa nedokážem zaťať, pchať sa do riti, ohovárať človek hneď ako zájde za roh. Na toto ja skrátka nemám a také niečo ma doslova vyčerpáva, berie energiu,rozhodla som sa to ukončiť. Poviem vám mama z toho nadšená nebola, nechce si zrejme pripustiť k telu, že má v tomto smere mizerne slabú ratolesť. Videla som v tých najhorších farbách, vyhadzov z domu a veci podobné avšak celkom kľudne to prebehlo. Ja som sklamala samú seba, neľutujem sa, ale stúpila som dvakrát do tej istej rieky. Jeden z mojich osobných pádov. Ďalší môj pád je v tom, že tí najbližší mi odchádzajú. Najlepšia kamarátka sa pobrala zarábať ťažké prachy do okolia Bratislavy. Viem, že to nie je žiadna katastrofa, ale chýba mi. Naše prechádzky so psami, záchvaty smiechu, nočné vychádzky, keď sa nám nechcelo spávať, spoločné prežívanie "trápení". Telefonujeme si, ale treba uznať nie je to ono... Ďalej sestra, odišla bývať aj so svojou dcérou k svojmu priateľovi. ELiška má niečo cez rok, od malička bývali u nás, ja som si na ňu zvykla,ale neskutočne,je to také moje "decko mizerné" ako jej hovorím :) a už teraz,keď na ňu myslím sa mi hrnú slzy do očí, chýba mi vidieť ako sa smeje, ako vymýšľa, ako plače, keď sa dostane niekam odkiaľ sa nemôže dostať, ako volá na mamu,keď ju nevidí,ako tancuje ako náhle počuje hudbu. Už mi nechodí trepať po notebooku ... Na všetko sa dá zvyknúť, ja viem, ale akosi to nie je pre mňa práve najjednoduchšie... Blbé obdobie na mňa prišlo, z ničoho sa neteším, nepúšťam si hudbu,inokedy by som sa bez nej nezaobišla, uprednosňujem ticho, samotu,stáva sa zo mňa introvert... Neteší ma to,ale neviem sa z toho vyhrabať. Snáď je to len pád, budem ich počítať, aby som vedela koľko ich je treba k tomu,aby prišlo VEĽKÉ VÍŤAZSTVO