sisa

Už vo viacerých článkoch tu na blogu som spomínala to, že študujem ... Dnes sa stala taká na vysokú školu podľa mňa pozoruhodná vec. Spolužiačka, od ktorej by som to nikdy nečakala, sa rozplakala na jednej hodine kvôli hodnoteniu jej práce vyučujúcim docentom. Musím napísať, že vyučujúci v tých hodnoteniach mal trocha chaoz, raz povedal to, druhýkrát ono a vôbec sa to nezhodovalo, jedného hodnotil so slovami, že to nmá nič moc, má toho málo a podobne. Druhého,ktorý mal toho viac, o niečo lepšie ako ten prvý bol hodnotený lepšie a pod. Spolužiačka sa rozplakala nad tým, že jej dal C. Videl na nej, že nie je spokojná, preto sa jej opýtal a ona sa už neudržala a spustila slzy. Vraj pri tom sedela dva dni a nič z toho ... Pochopím prípad, keď človeka naštve, že dostal horšiu známku ako nejaký flákač, ale toto mi pripadalo ako sebaľútosť toho, že ona je jedna z tých, ktorý musia oveľa dlhšie sedieť nad niečím, aby sa to naučili, narozdiel od tých, ktorým to stačí raz, dvakrát prečítať a sú za vodou. Ja ľutujem tých, ktorý to majú tak, že musia učeniu venovať dvakrát toľko času ako ostatní a tiež ich na druhej strane aj obdivujem, že to vydržia, ja by som to vzdala hneď v prvom leveli ... Ale táto reakcia mi prišla naozaj zarážajúca ... Ďaľšia vec ,na ktorú som dnes prišla je, že nemám rada tú prehnanú cieľavedomosť u báb na výške napr. som v strese z toho, že nemám materiály na to, aby som bola stopercente pripravená na skúšku, ja tú skúšku určite nespravím, pretože som sa nič neučila, neviem z toho absolútne nič a pod.NO povedzte mi, o čom to je??? Alebo je tiež na zamyslenie reakcia spolužiačky, ktorá si potrpí na svojich známkach a štúdiu, pri tom je presne už ten spomínaný typ, že ona nič nevie, určite to nespraví, ktorej keď poviete, že idete vyskúšať z jedného predmetu predtermín, zarazne sa ostane na vás pozerať a povie "Ty ideš na predtermín?", začudovane preto, lebo ja nepatrím k takýmto typom, nie že by som sa na skúšky neučila alebo tak, ale neberiem to tak vážne,keď nespravím, svet sa mi nezrúti, viem predsa, čo sa mám doučiť a nabudúce to už výjde, no nie??? V tejto chvíli ani neviem, čo si mám o tom myslieť, či nie som v určitom smere egoista a či chyba nie je aj vo mne, že to vidím tak, ako to vidím ... Ešte jednu vec by som chcela,študujem pedagogiku a ak Boh dá, bude zo mňa magistra. Považujem to za pekné povolania, má svoje čaro, chcela by som byť v budúcnosti tá učiteľka, ktorá má u žiakov rešpekt, ale zároveň na nich pôsobí aj ako osoba, ktorej sa môžu so všetkým zveriť a nájsť v nej oporu. Preto nechápem svoje niektoré svoje kolegyne. Podľa mňa sa na to nehodia. Nechcem byť krutá, ale jednoducho mi nepripadú ako osoby, ktoré by spĺňali to, čo ja očakávam od tohto povolania. MOžno som zas egoista, ale je to môj názor a rada si priznám, že bol chybný, keď zistím pravý opak ... Tak to by bolo asi aj všetko čo ma takpovediac "ťažilo" na mysli ...